Vzdali sme to po 2 rokoch

Ako začína váš príbeh „pre dieťatko“? Koľko ste mali rokov?

O dieťatko sme sa vedome začali snažiť, keď ja som mala 35 rokov a môj manžel 37. Nikdy som nebrala hormonálnu antikoncepciu a mala som na deň presnú, pravidelnú, bezbolestnú normálnu menštruáciu. Myslela som si, že s počatím nebudem mať žiadny problém. Myslela som si, že som úplne zdravá a v poriadku. Prešiel rok a nepodarilo sa nám počať napriek tomu, že sme sa pravidelne snažili a ja som si sledovala ovuláciu. Zašla som ku svojmu gynekológovi, aby mi poradil, ako ďalej.

Čo poradil ako prvé?

Ako prvé chcel vidieť môjho manžela, a teda nielen vidieť, ale ho vyšetriť. Vyšetrenie mužov je jednoduchšie, a preto sa chcel najprv uistiť o jeho zdravotnom stave. A to aj z toho dôvodu, že môj zdravotný stav už roky poznal a na prvý pohľad bolo všetko v úplnom poriadku.

Aké vyšetrenia ho čakali?

Prvé bolo vyšetrenie spermií, ich kvantity a kvality, aký majú tvar atď. Vysvitlo, že mali spomalenú aktivitu a ich tvar nebol najideálnejší. To znamená, že ich predná časť bola príliš oblá, čo sťažovalo preniknutie do vajíčka. Odporučili mu vymeniť nohavice z užších strihov na voľnejšie, vrátane spodného prádla a zabezpečiť, aby sa táto časť tela neprehrievala. Ani vplyvom oblečenia, trenia, ale napríklad mal odporúčané ako sedieť, ležať a v žiadnom prípade nemohol pracovať s notebookom v lone. Nesmel chodiť do sauny alebo sa kúpať v teplej vode. Zakázané mal aj jacuzzi a šport, ktorý by trval dlhé hodiny s prehrievaním sa v tejto intímnej oblasti. Mne v tom čase skontrolovali iba krvný obraz, ktorý bol ako vždy, v poriadku.

Čo nasledovalo?

Potom si lekári vzali na mušku aj mňa. Najprv mi skontrolovali hladiny hormónov a navrhli zvýšiť hladinu progesterónu liekmi. Môj gynekológ navrhol jemne navýšiť aj produkciu štítnej žľazy (hladinu TSH). Ďalší špecialista navrhol skontrolovať priechodnosť ženských orgánov, čo bola vcelku nepríjemná procedúra akéhosi premývania. Po procedúre som mala asi hodinu bolestivé kŕče v bruchu, ale nebolo to zase až také hrozné. No v podstate mi nič nenašli, všetko bolo v poriadku.

Stále sme sa držali predstavy prirodzeného počatia dieťatka. Do tohto obrazu zapadol pokus o tzv. IUI – interutenary insemination.

Čo to znamenalo v praxi?  

Museli sme sledovať, kedy mám ovuláciu. Keď prišiel čas, tak v ten deň išiel môj manžel do ordinácie, aby odovzdal svoj biologický materiál do skúmavky. Následne vyselektovali spermie a vo fľaštičke nechali iba tie životaschopné, teda silné, rýchle a so správnym tvarom. Ja som potom išla do ordinácie po pár hodinách, keď ma zavolali a môj lekár mi  vložil spermie injekčne, aby sa dostali čo najpohodlnejšie najbližšie k vajíčku.

Ako si prežívala tento zákrok?

Zo začiatku mi to bolo celé trocha smiešne, ak som myslela na to, aké neromantické bude naše počatie.  

Koľkokrát ste absolvovali tento proces?

Iba 2-krát. Medzitým prešiel rok. Ani prvý, a ani druhýkrát sa nám to nepodarilo. Ja som povedala, že dosť. Stačí. Nezvládala som to emocionálne, psychicky.

Prečo ste nechceli vyskúšať aj metódu IVF (in vitro fertilizácia)?

Mali sme taký pocit, že chceme stále počúvať naše telá. Že keď sa to nepodarilo prirodzenou cestou resp. s touto malou pomocou, tak to asi tak má byť. Počuli sme aj viacero prípadov, keď sa bábätko nepodarilo napriek niekoľkým pokusom a vedela som, že to ženy znášali ešte horšie ako ja. A keďže ja som už ani toto neniesla dobre, nemalo to zmysel skúšať. Nechcela som ísť proti vlastným pocitom. Nechcela som sa takpovediac emocionálne a psychicky znásilňovať.

Čo bolo najťažšie pre teba v tomto období  pokusov?

Jednoznačne najťažšie bolo pre mňa vidieť tehotné ženy. Rovnako ťažko som niesla aj informácie v mojom okolí o potratoch alebo nebodaj o v podstate „bezdôvodnom“ umelom prerušení tehotenstva. Každý mesiac som pri menštruácii viac a viac plakala na záchode. Najprv iba doma, ale neskôr to boli hodiny plaču bez ohľadu na to, kde som. Veľmi som sa trápila.

Vaša dcérka má 6 rokov. Ako pokračoval váš príbeh?

Bol november, keď sme sa s manželom rozhodli, že dosť. Povedali sme aj rodine, že pravdepodobne nebudeme mať dieťa. Povedali sme to preto, lebo som chcela, aby prestali tie neustále otázky ohľadom toho, kedy už budeme mať konečne bábo. Izbu, ktorú sme plánovali ako detskú, sme zariadili ako domácu kanceláriu na „home office“.
V marci nasledovný rok som bola na 5 km behu a keď som si tak bežala s vlastnými myšlienkami, uvedomila som si, že mi tuším mešká menštruácia. Doma som mala ešte jeden posledný tehotenský test, tak som si ho spravila. Nechala som ho v kúpeľni a išla som si robiť svoje veci v domácnosti. Predtým som vždy stála nad testami a čakala na výsledok. Nakoniec som na neho skoro zabudla a až po hodnej chvíli som sa vrátila do kúpeľne, že bože mám tam ten test. Nemala som už žiadne očakávania. Na výsledok som sa pozrela len jedným očkom pri automatickom pohybe, že ho rovno vyhodím do koša. Keď som zahliadla dve čiarky, nechcelo sa mi veriť. Poviem úprimne, že som si ešte aj zanadávala. Manžel práve pracoval s pílkou, ani som za ním nešla, lebo som sama nevedela, čo mám teraz s tými dvoma čiarkami robiť. Test som nechala v kúpeľni. Všimol si ho, až keď sa išiel umyť a hneď sa pýtal, čo to vlastne znamená. Bol prekvapený a ani jeden z nás tomu akosi nechcel uveriť.

Je niečo, čo by si spravila inak, ak by si mohla poradiť s tými skúsenosťami, ktoré si nadobudla, svojej mladšej ja?

Rozhodne áno. Určite by som – by sme sa začali pokúšať o bábätko oveľa skôr. Hlavne s prihliadnutím na fakt, že my sme boli manželmi už 10 rokov, keď sme sa začali snažiť. Išla by som do toho tesne pred 30-tkou alebo aj skôr. Vieš, aj ja viem teóriu, že „netreba na to myslieť a stresovať sa tým, treba to vypustiť a žiť si ako keby sa nič nedialo“. Ale toto sú plané reči, ktoré žena, ktorá už túži po dieťati, má nad 35 rokov a evidentne sa im nedarí, jednoducho už nevie vypustiť. Každou ovuláciou prichádzala obrovská nádej, ktorú zmýval ešte väčší plač a zúfalstvo s príchodom menštruácie. Toto pochopí iba žena, ktorá si tým prešla.

Iba vtedy som to vedela pustiť, keď som sa vzdala nádeje. Keď som si v sebe ujasnila a prijala, že nebudeme mať dieťa a budeme sa tešiť z iných vecí v živote. Myslím si, že až vtedy som sa dokázala naozaj uvoľniť a možno to pomohlo. Ale je to paradox. Kým to chceš, nedokážeš sa tak uvoľniť.