Tokofóbia. Strach z tehotenstva a pôrodu? Úľava, keď žena potratí? Empatický gynekológ?

 Ako si zistila, že máš takýto problém? Ako si zistila, že je to „diagnóza“ – ochorenie? 

Postupne, s vekom sa mi dostávalo čoraz viac informácii o tom, že nie som jediná, ktorá má takýto enormný strach z pôrodu. Počas môjho prvého tehotenstva som natrafila na článok, v ktorom boli spísané symptómy pre tokofóbiu a vtedy som spoznala názov svojho problému. 

Vedela si, že je to ochorenie alebo si sa zľakla, že s tebou nie je niečo v poriadku? 

Celé roky som vravievala, že som divná, že sa vo mne neozýva žiaden materinský hlas ani nič podobné. No nepociťovala som vážne znepokojenie. Pred pár rokmi som sama v sebe preskúmala hlbšie (ne)potrebu mať dieťa a uznala si, že som vo svojom živote videla priestor pre potomstvo skrze očakávaní spoločnosti. Z môjho vnútra nikdy úprimne nevychádzala potreba mať dieťa, nepovažovala som svoj život či vzťah nenaplnený bez dieťaťa a dokázala som si predstaviť zostarnúť bez potomka. 

Ma toto ochorenie spúšťača? Napríklad stres alebo traumu? Alebo sa s tym clovek jednoducho narodí?

Človek sa rodí iba s dvomi strachmi – strach z výšok a z nadmerného hluku, takže podľa tohoto som tokofóbiu získala. Kde presne pramení úplne neviem. Viem však, že som vždy pociťovala úzkosť, keď som počúvala či už od žien vo svojom okolí alebo aj v médiách o traumatických pôrodných skúsenostiach. Taktiež mám zdravotnícke vzdelanie, vďaka ktorému som v čase dospievania študovala aj o komplikáciách novorodencov, čo ma možno tiež ovplyvnilo. 
Môže za tým byť aj traumatický zážitok niektorej zo žien z našej rodiny, že sa na mňa preniesol. Nepoznám dodnes presnú príčinu a neviem, či, ak by som ju aj poznala, by to niečo zmenilo. Na mojej terapii, ktorú stále podstupujem som nedávno zistila, že sa necítim komfortne v situáciách, ktoré sú mimo moju kontrolu a ktoré ovládnuť ani nedokážem – čo pôrod z veľkej časti má práve takúto charakteristiku. Takže príčina môže byť aj tam. No aj toto som musela nejako nadobudnúť. Uvidím, či sa mi nakoniec podarí vypátrať presný dôvod. 

Ako sa u teba prejavuje? 

U mňa to bolo dlhodobé vyhýbanie sa tehotenstvu. Keď už to prišlo, tak som mala depresívne myšlienky, pocity akoby sa môj život končil. Pocity, ako keď musíte skočiť bungeejumping proti vlastnej vôli. Predstava, že sa u mňa začal prirodzený pôrod s kontrakciami, mi spôsobovala mdloby a bolo mi do plaču. Niektoré ženy dokonca odmietajú styk so svojimi partnermi, pretože sa boja otehotnenia a následného pôrodu. Toto sa mne chvalabohu neprejavilo.

Ako si teda zažívala tehotenstvo? 

Tehotná som bola dvakrát a bolo to dosť rozdielne. To prvé tehotenstvo bolo pre mňa menšie peklo. Trvalo pár týždňov a pociťovala som všetko to, čo som popisovala vyššie. Keď mi gynekológ na kontrole oznámil, že plod sa nevyvíja a odumrel a mám čakať silnejšiu menštruáciu, tak sa mi neuveriteľne uľavilo a vrátil sa mi elán do života. Druhé tehotenstvo prišlo o tri mesiace na to a pocity som mala už iné. Som presvedčená o tom, že mi v tej situácii najviac pomohol môj empatický gynekológ, ktorý ma celé roky predtým ubezpečoval, že keď už to príde, že budem tehotná, tak porodím sekciou. Na toto som sa pri druhom tehotenstve dokázala upnúť a začať ho brať z toho pohľadu od začiatku inak, ako to prvé. 

Nemalo to ale vplyv na fakt, že som veľmi citlivo a s hnevom prežívala to, ako sa ma tehotenstvo fyzicky dotýka. Nemala som žiadne komplikácie, no bolo mi nepríjemné uvedomovanie si, že vo mne rastie iný organizmus. Keď som začala dieťa fyzicky cítiť bolo mi to nepríjemné. Bola som naštvaná na prírodu, že je to tak nespravodlivo zariadené, že všetko musí znášať žena. Ku dieťaťu som nemala takmer žiaden vzťah. Aj v čase kedy sme už vedeli, že čakáme dievča a mali sme vybraté aj meno, pre mňa to bolo stále iba “to” dieťa. Netešila som sa na dni, keď už bude dieťa s nami. Mala som z toho celého strach. Že budem svoj nový život nenávidieť. Že budem chcieť vrátiť čas a žiť tak ako predtým. Že si v dcérou nevybudujem vzťah. Že ju budem viniť zo svojho trápenia. A skrze všetkých týchto pocitov som sa neuveriteľne bála popôrodnej depresie.

Aká terapia ti pomohla? 

Mojou “terapiou” bola istota. Istota, že pôrod prebehne tak, ako som to potrebovala.

Riadnu terapiu som počas tehotenstva nestihla podstúpiť. To som si v úvode svojho tretieho trimestra aj začala veľmi vyčítať, že som sa uspokojila s ubezpečením môjho gynekológa, ktoré mi však v praxi bohužiaľ neprinieslo žiadnu záruku. Pôrodnica, ktorú som si pôvodne v Bratislave vybrala vyžadovala indikáciu na sekciu kvôli tokofóbii na papieri. A vtedy sa začali moje najväčšie stresy a úzkosti, pretože som stratila tú stabilitu a istotu, ktorá mi pomáhala zvládať dovtedy celé tehotenstvo. Takže až vtedy som začala oslovovať psychiatrov s prosbou o pomoc. Akonáhle som mala papier, opäť som bola kľudnejšia.

Zhoršilo sa to opäť po prvej návšteve pôvodne vybranej pôrodnice, počas ktorej som sa dozvedela, že síce u nich môžem rodiť sekciou, no nedokážu mi vytvoriť ostatné podmienky, ktoré som pri pôrode potrebovala. A to napriek tomu, že podľa informácii dostupných na internete to malo ísť. Vtedy som prežila svoj prvý úzkostný záchvat. Druhý mi spôsobila odpoveď z ďalšej pôrodnice, kde prakticky moju diagnózu a indikáciu na sekciu vysmiali a bolo mi oznámené, že mám u nich dvere otvorené, keď sa rozhodnem rodiť vaginálne. Toto bol inak aj impulz prečo som sa následne rozhodla o svojej ceste verejne hovoriť, pretože považujem za absurdné, aby šiel lekár proti lekárovi. Aj teraz, keď si spomeniem na tie slová a situáciu, v akej som sa následne ocitla, sa mi rozbúcha srdce a je mi ťažko. Cítim traumu a to som do tej pôrodnice ani nevkročila. Tak nepríjemný zážitok neprajem žiadnej žene. A už vôbec nie takej, ktorá je  v posledných týždňoch tehotenstva. 

Pokoj som nadobudla opäť až keď som mala istotu, že môj pôrod prebehne v súlade s mojimi potrebami. Vďakabohu sme s manželom našli takú pôrodnicu.

Zaniká problém po pôrode alebo má nejakú pokračujúcu formu? 

Môj strach z vaginálneho pôrodu je stále rovnaký. Nedokážem si to predstaviť, že by som to mala prežiť. S najväčšou pravdepodobnosťou by skončil aj tak akútnou sekciou.

Musíš sa naďalej liečiť kvôli tejto diagnóze? 

V podstate nie, no napriek tomu mám svojho psychológa, u ktorého podstupujem pravidelné sedenia. Pred pôrodom sme sa dohodli, že ak by sa u mňa prejavila popôrodná depresia, tak ho mám na telefóne. Táto istota mi tiež veľmi pomohla, pretože som sa tej depresie vzhľadom na moje prežívanie tehotenstva naozaj veľmi bála. S tokofóbiou je totižto väčšie riziko jej vzniku. A aj preto mi tak veľmi záležalo na tom, aby sme si s dcérou začali budovať puto a vzťah od prvých okamihov jej života. Pretože bonding a eliminácia separácie dieťaťa od matky sú značnou prevenciou vzniku popôrodnej depresie.

Poznáš aj iné mamičky? 

Postupne ich spoznávam čoraz viac. A som niekedy až zarazená koľko ich je. Dokonca aj v mojom okolí. 3tatistika uvádza okolo 10% žien s touto diagnózou, no žijeme stále v stigmatizovanej spoločnosti a mnohí majú ženy s týmto ochorením za bláznov.

Čo ti najviac pomohlo? 

Manželova podpora. Bez neho by som to všetko nemala šancu zvládnuť. Taktiež moje najbližšie kamarátky, s ktorými som smela otvorene zdieľať svoje pocity. A tiež to, že sme s manželom tehotenstvo tajili, pretože som nestála o gratulácie a tie typické otázky, ktoré tehotným kladú. A veľmi mi pomohol aj predpôrodný kurz. Až tam som sa dokázala uvoľniť a prestať si vyčítať to, že ku dcére nepociťujem nič extra. Na kurze ma ubezpečili, že s vysokou pravdepodobnosťou, keď s dcéra narodí, tak bude všetko iné a budem ju nadovšetko milovať. Že mi to tehotenstvo tak veľmi vadí preto, lebo sa to týka môjho tela, ktoré musím s niekým zdieľať. Po kurze som sa začala oveľa viac sústreďovať na to, čo nás ako rodinu čaká po pôrode a to už od prvých okamihov. Dokázala som sa oveľa viac zamerať na potreby dieťatka po jeho príchode, na svet a to následne veľmi ovplyvnilo moje potreby počas a po pôrode.

Veľmi sa mi páči, ako o tejto problematike komunikuješ na sociálnej sieti. Aké máš odozvy? 

Som prekvapená koľko žien sa mi ozýva a ďakuje za moje príspevky. Vravia, že mnoho vecí cítia podobne a sú rady, že nie sú samy. Práve toto je pre mňa motiváciou o tom hovoriť verejne, pretože takých žien je v spoločnosti veľa, no nie je to akoby tolerované, nehovorí sa o tom, nie je to považované za “normálne”. Vládne tu stigma, že tehotenstvo a následný pôrod sa spája iba s radosťou a tak, keď to niekto vníma inak je považovaný za divného. 

Zažila si aj hejty, keď ti napríklad na sociálnej sieti „vysvetľovali, že si vymýšľaš a nevieš čo od dobroty“? 

Tým, že môj príbeh zdieľam prevažne medzi svojimi priateľmi a nemám až taký verejný dosah, tak hejty som zatiaľ nezaznamenala, no je mi jasné, že to môže prísť. Mojim zámerom ale nie je vysvetľovať a obhajovať sa pred takými ľuďmi, u ktorých by to aj tak najskôr nemalo zmysel. Cieľom je otvárať túto tému kvôli ďalším ženám, ktoré majú pocity ako ja. 

Považujem za dôležité o tom hovoriť. Pôrod je okamih, ktorý mení život. Navždy a nevratne. Je to okamih, kedy je žena najzraniteľnejšia v celom svojom živote. A zároveň okamih kedy, ak má na to podmienky, tak v sebe dokáže nájsť tú najväčšiu silu.